Mozaika

Chyba

nastala v mojej hlave už kedysi dávnejšie. Posledné dni sú nezvratným dôkazom toho, že niečo nefunguje ako má. Povinnosti mi šliapu na päty a na krku cítim ten hnilobný smrad ich naliehavosti. Radšej chodím k tebe a presviedčam sa, že ešte mám čas. Štipľavú facku od života schytať nechcem. Snáď sa mi podarí refreshnúť svoju existenciu skôr, ako by mi malo od toho plesknutia sčervenať líce. Tento týždeň mám tri skúšky a odovzdať väčšinu štátnicovej práce. Neuskutočniteľné v takomto stave. Všetko to začalo hneď

ráno

keď som dospávala predošlé noci. Pomalé a skromné raňajky, opäť utiahnutie sa do postele k počítaču a driemaniu. Z postele ma nedostal ani obed. Zavisla som nad odhryznutým jabĺčkom ako decko nad videohrou. Prechádzanie sa alejami nekonečného priestoru internetov mi postupne vracalo silu do tela, ale otupenie v hlave pribúdalo. Z honosnehého obeda som nakoniec mala len polievočku a z rodinnej nedele som mala tri minútky pri spiacej mamči pred telkou. Včerajšok unavil. Smiala som sa jej, že ja týždeň žúrujem a potom deň regenerujem a on deň žúruje a týždeň regeneruje. Moja posteľ, ku ktorej mám mimochodom veľmi chladný vzťah, sa mi stala za posledné dva dni najmilším priestorov v celom dome. Bude to pre ten nízky tlak alebo pre vyčerpanie, čo si so sebou vlečiem ako guľu na nohe. V omámení poobedia som prestala sledovať čas a precitla som až  v kritikom čase - 9 minút pred odchodom autobusu. Ešte takmer minútu som rozmýšľala, či vôbec mám energiu na zhľadúvanie mojich vecí po všetkých kútoch, keď som pocítila iracionálnu výzvu k dokázaniu si, že to dám. Aj som dala. Bez pozdravu som vyletela z domu, modlila som sa nech mám všetko a ovešaná ako

gýčový vianočný stromček

som cupitala na zastávku. Vodič v autobuse šomral, že si pýtame študentské, ale nikto mu preukaz neukazuje. Pozrel na mňa a hneď zmĺkol, lebo som bola ledva schopná vytiahnuť drobné a zobrať si lístok. Prehodila som pár slov s bývalou spolužiačkou, čo cestovala náhodou so mnou a potom pozorovala rozfláknuté kvapky dažďa na okennej tabuli. Taká obťažkaná kadečím som nemala chuť a možno ani šancu veľmi hľadať kľúče od bytu, tak som zavolala Milej Zlatej. Našťastie bola doma, lebo varila týždňový prídel. Milá Zlatá bola milá a zlatá, prebrali sme aktuálne záležitosti bytu a šla som sa venovať sebe, teda zase upadnúť do bezvedomia nad notebookom. Lenže to už mi zvonil mobil a ja som našla dôvod na ďalšie

odkladačky

učenia. Ty a kávička, Snehulienka a kofolka. Zalietala som si emháde, lebo odo mňa je to všade ďaleko a túto časť poznáš. Snáď len toľko, že ma pôjdeš odprevadiť dvakrát, za ten dnešok. Bolo mi s tebou dobre, hoci som čakala pol hodiny a to ma nijak netešilo. Tvoje plánovanie je tragické a všetko sa mi vďaka nemu rúti. Veď to poznáš. Na druhej strane mám rada, keď si usmiaty a veselý. Spravil si mi svetlý bod v mojom dni. Takže kašlať na meškanie. Po presne vymedzenom čase na nás dvoch nastal čas odchodu. Po tvojej otázky, či nezostanem si u teba chvíľku čítať, som povedala, nie. Ja viem, že vieš, veď si bol pri tom. Teraz objasnenie. Ak by som predsa len zostala, nebola by to chvíľka, lebo by som sa zase zamotala do pavučiny nechce-sa-mi-odísť alebo nevenuješ-sa-mi-dosť. Keďže sa snažím nájsť rozum a teda tomuto predísť, išla som radšej splniť svoju druhú úlohu večera. Našla som ich pri intrákoch v Havane. Dala som si napodobeninu kofoly. Pozdravila sa s účastníkmi malého posedenia. Napriek tomu, že tam bol Snehulienkin frajer a traja ďalší mužskeho pohlavia, podarilo sa nám prebrať intímne aj všeobecné témy v nerušenej atmosfére. Po jednej blaf-fole som sa rozhodla odísť. Aj to najmenšie rozhodnutie v živote človeka spôsobuje priam fatálne vývoje situácii, možno aj života. Tak ja som si vybrala čas aj spoj domov. Vybrala som si tým pádom aj stretnutie s Otcom. Vracal sa z práce. Celý fialový bol v eline nenápadný ako päsť na oko. Nezabudol poznamenať, že mám zase iné vlasy a že ma skoro nespoznal. Vyrozprával mi toho veľa a ja som zrazu bola nekonečne šťastná, že nie som jediná, ktorá toľko potrebuje pozdielať zo svojho života. Pýtal sa aj, či prídeme v stredu. Na teba sa extra pýtal a tváril sa, že mu na tvojej prítomnosti veľmi záleží. No čo už, si chcený a obľúbený. Domov som prišla

ukonaná

ako staré aziatky na ryžovom poli. Nevládala som sa už nič učiť, tak som začala písať o tomto dni. Lenže čo sa nestalo. Milý môj mac má dve veľmi pohodlné skratky. Cmd A označí všetko a cmd q zase program zavrie. Mne sa šmykol prstík a všetko razom zmizlo a ja som hromžila ako traktorista uderený lopatou. Už toho bolo na mna priveľa. Hlavne boli asi dve hodiny v noci a predo mnou kopa učenia. Takže som rezignovane išla spať. Ďakujem, že si mi zavolal. Zmiernilo to môj nekonečný hnev na celý svet. Dnes som o včerajšku napísala znova. Nie je to také, aké bolo včera, lebo originál je len jeden, ale aspoň vieš, o čom....