Mozaika

má svoj začiatok, resp. lepšie povedané počiatok. Prvotný impulz, splynutie, vnuknutie, žiarovka nad hlavou, ten prvý pohyb - niečo, čo veci dáva do pohybu a nezadržateľne sa tie bunky, informácie, city .... množia a kopia. Až z malého chrobáčika v hlave vznikne nápad alebo spásonosná myšlienka a následne čin, z dvoch polovičných buniek dieťa a z potreby nevraždiť tento blog. Od počatia k pôrodu je rôzne dlhá cesta. Mne to trvalo pár týždňov, kým som pochopila, že iné riešenie sa mi momentálne neukazuje a tak ho treba čím skôr skúsiť. Takže tu sa to rodí. Je toto celé pre mňa taký

experiment

s vopred stanoveným očakávaným výsledkom. Či to vyjde, uvidíme. Zmysel tohto počatia a pôrodu je dokázať vytvoriť vo mne filter. Taký, čo mi povie, čo je pre môj život dôležité a na čo sa vážne môžem s pokojným úsmevom na perách... Preto sa tento kyberpriestor stáva mojím denníčkom (viem, zniem ako 13 ročná ôsmačka na základnej, s tým teraz nič nenarobím). Keďže nejde o žiaden umelecký zámer, nehľadajte ho tu. Tento moment sa stáva pamätným, lebo všetko, čím by som zaťažovala okolie a postupne ho tým vraždila, koniec-koncov aj seba, odovzdávam sem, kde to nikto nemusí čítať a predsa tým naplním svoju potrebu "zošérovať". Konkrétnejšie, výsledok by mal vyzerať tak, že okolie sa dozvie to najdôležitejšie preňho (pre Teba A.) a ja sa naučím žiť aj v tichu a spokojne.

VAROVANIE:

Precitlivenosť v kombinácii s extrovertizmom môže zabíjať. Ubližujete tým sebe aj vášmu okoliu.

Slovko na záver:

Písať budem samozrejme v prvej osobe, venované tebe. Možno sa nič týmto nezmení a možno zistím niečo celkom iné a stane sa zo mňa niekto celkom iný, než predpokladam. Nechám sa prekvapiť.