Mozaika

Túžim

po tom, že si ráno pretriem očičká ako mala hebká mačička, vychutnám si sprchu a pocit umytých zubov, rannú ešte pariacu sa šálku čaju čakajúcu na mňa s tebou na balkóne, kde si pozriem ako sa rozbieha deň, že sa oblečiem do čohokoľvek, čo spolu ladí a sedí mi to bez toho, aby som sa o to ja pričinila nejakým otravným rozhodovaním, že maslový croissant (ten, ktorý mám tak rada) si zjem na mieste spolujazdca cestou do školy, tesne pred ňou z tvojho auta vystúpim, pošlem ti vzduchom pusinku, zamávam a okolostojaci ... nám to doprajú. Všetko však bolo v dnešné ráno inak. Vstala som neskoro, aj to na druhý pokus, nestíhala som vôbec nič, brala som si triliardu papierov a trepala sa hodinu do mesta. Za tú hodinu som chcela aspoň prečítať to, čo by som na tú skúšku mala vedieť. Dostala som sa do polovice, keď sa na treťom poschodí takmer naraz objavila aj s doktorandom. Na otázku, tak ideš na skúšku, alebo tu chceš sedieť, som rozumne odpovedať nevedela. Vedela som odpovedať veľmi presne a výstižne na prvých päť otázok a na druhých päť sa v mojom učení nedostalo, takže som lovila v pamäti, čo nám to len na tých prednáškach hovoril. Túžim po tom, že raz sa budem učiť priebežne a všetky povinnosti si splním hneď v čase zadania...do tej doby sa uspokojím s tým, že mi stačí mať na dnešnom teste polovicu dobre a to som dúfam aj mala. Keby som bola tvoje dieťa chcela by som zdediť

po tebe

ten anglický pokoj. Lenže ja som úplne iná a tak som musela hneď volať maminke (tá ma schladila viac ako dážď vonku otázkou, akú skúšku mám ďalej a kedy) a tebe, lebo prvá za tento semester a veď vieš, teším sa, keď mi niečo vyjde a zúrim, keď sa niečo pokazí. Medzi dvoma hodina som mala kvantum času. Tak sme sa vybrali s Horehroncom do Eurovei kupovať okuliare. On si ich nekúpil, zato ja mám novú čiapku (lebo tá predtým sa ti nepáčila, tak som dala ďalší pokus) a novoobsadenú prvú priečku Obľúbená sladká dobrôtka. Cookies z Marks&Spencer. Poteší a umlčí. Prebehli sme okolo novej budovy národného pomedzi kvapky do Nápojového lístka. Mali sme asi takmer štyri hodiny času, ale utieklo to ako voda (áno, tá, čo bola dnes na ulici a premokala ľuďom tenisky. Mne nie, ja mám asi zázračné of-d-uolky), lebo som prepisovala dvadsať ľudoviek, vyspevovali sme ich v tej milej kaviarni a nikto to neriešil. Mám to tam rada. Jasné, že som sa už nejak rozumne najesť nestíhala, tak sme docupitali do školy a tam nás teta mučila ďalšími prostonárodnými špivankami. Tá skúška bude zabijak. Teraz tak mať tvoju hlavu. To by som hviezdila... Držala nás takmer do siedmej. Vonku stále lialo a ako som držala knihu, lebo som ju už fakt nemala kam dať, jej červená farba mi zbatikovala kúsok bieleho rukávu na ružovo. Rozhodla som sa znova cestovať po električkovej magistrále. Tentokrát to nebola až taká šťastná voľba, lebo Milá Zlatá si zabudla kľúče na druhej strane mesta a volala mi celá nešťastná, že kde som a či nejdem domov. Zrovn som šla, zaradovala sa, ale potrvá to ešte pol hodinu, cítila som aj cez telefón, ako sa jej úsmev stratiť. Domov som letela ako namydlený blesk. Dievčas si tu odstálo hodinu, lebo mi nezavolala hneď. V poslednej dobe sa

stále viac a viac

snažím prísť na to, kto som, ako sa správať, čo môžem a čo nie, čo robiť pre spokojnosť svoju aj môjho okolia. Snažím sa refreshnúť, resetnúť, resuscitovať, spustiť vlastnú renesanciu, lebo sa cítim ako počítač, čo niekto nechal zapnutý pol roka bez jediného odpočinku. Heh, je to vôbec možné? Neviem si predstaviť. To je pre dnešok všetko, začínam byť čím ďalej tým viac vyčerpaná a zajtra mám zase školu a v stredu aj štvrtok skúšku.....