Mozaika

Sny

sa mi snívajú za akýchkoľvek okolností. Teda tie zlé určite. Tie dobré sú pre mňa veľmi vzácne, lebo prichádzajú málokedy, ale jeden taký zlý si drzo prišiel aj dnes nadránom, keď som zrovna tu hodinku spala. Našťastie si nepamätám obsah, len ten desivý pocit na konci, ktorý ma zobudil. Prvýkrát som vďačná nočnej more, lebo ak by som sa nezobudila, nestíhala by som za našimi do Lamača. Mala som desať minút na všetko, vrátane vtisnutia ti pusinky na kútik úst a dobehnutia na zástavku. Asi som sa na tú chvíľu stala superženou, lebo som všetko stihla. Dobiehala som na osmičku a uvedomila som si, ako je krásne, hoci trochu zima. Pri pohľade na zobúdzajúce sa/(pre niektorých)zaspávajúce mesto mi bolo jasné, že už je "dnes" a nie "včera", lebo čerstvý vzduch presvietený brieždením v rozpuku spôsobil, že všetko vyzeralo "nanovo", tak trochu čistejsie. Ako keď niekto druhý uprace po včerajšom žúre.

S napuchnutými očami

v električke som dokonalo zapadla do hŕstky ľudí, čo cestuje o takom nemysliteľnom čase. Do teska som prišla skôr ako rodičia, tak som šla na vécko zistiť, čo na mňa tak okoloidúci a okolosediaci čumeli. Zistila som, že mám červené oči a úplne bielu tvár. Takže so vzhľadom zajačika-albína som si zobrala nákupný košíček a hádzala doň veci. Rodičia prišli. V tej mojej zlej nevyspatej nálade som na nich bez varovania vrčala, ale kupodivu boli až prehnane chápaví. To tie oči. Kúpila som nový odkvapkávač na riad a pre teba lékorky. Takto skoro tam bolo málinko ľudí, takže žiadne čakanie. Rituálnu procedúru sme zvládli pomerne dosť rýchlo a výnimočne aj lacnejšie než obvykle. Cesta domov pre mňa bola

viac ako len tých 13 kilometrov

či koľko to je. Posunula som sa míľovým skokom k vlastnému autu:) Vyzerá to tak, že keď budem schopná zaplatiť povinnú poistku a benzín, čoskoro bude fabča moja. To je ten najlepší možný výsledok, ktorý je ešte stále v osudí. Stihla som popri tom maminke vykričať, že mám šialene málo najazdené, takže tatko zastavil na krajnici, že poď, lenže ja s tepom 200 som mu povedala, že ďakujem, ale dnes ráno sa na to necítim. Doma som ľahla pred telku a o necelé dve hodinky som zaspala na necelé dve hodinky. Zatiaľ čo som spala, mamča stihla absolvovať dva pohreby a jednu svadbu. Navyše hneď prvé, čo som počula, keď som sa zobudila bola správa o tragédii poľskej elity. Nálada mi klesla ešte viac. Tak som hodinu dokolečka pozerala ČT 24 (hoci za prvých 5 minút som sa dozvedela všetko a potom sa to už len recyklovalo na všetky možné spôsoby), zjedla obed a dala si koláčik zo svadobnej výslužky. Dokopala som sa k učeniu na pár chvíľ a zrazu bolo šesť večer: Obliekla som si krátku sukňu, tenisky a šla

robiť kávu do kulturáku.

Dedinčania vyobliekaní vo večerných róbach pôsobili trochu komicky a všetci sa tvárili nemiestne dôležito (okrem organizátorov) no aj tak túto každoročnú akciu mám rada. S bratom sme si hneď kúpili tombolu a pri robení kávy otvárali obálky, kde sme mohli hneď niečo vyhrať bez losovania. Jasné, že som vyhrala. Slivovicu. Bleh. Tú podarujem alebo vytrejdujem. Za večer som spravila niečo vyše 200 káv, zarobila sebe aj produkcii nejaké peniažky, povedala maminke, že mám pol roka pírsing v jazyku (keď som jej ho ukázala prestala dýchať na 30 sekúnd, zbledla a vyzerala, že niekto zomrel alebo zomiera), skoro vynadala arogantným a tupým zákazníčkam, požartovala s tatkom a prisediacimi kámošmi rodičov. Bola som tam o hodinu dlhšie, než bolo plánované, tak som si dala vínko a konečne sme šli potom domov. Zdalo by sa, že všetko ok, ale za tých 5 hodín, čo som tam strávila mi vnútorná nálada rapídne klesala. Starí známi si ma nepamätali. Tí, čo hei sa tvárili ultrafalošne, akoby sa predbiehali, kto to zvládne umelejšie. Navyše som pocítila nekonečnú chuť oprieť sa ti o rameno, cítiť tvoju vôňu a teplo, preto pri príchode domov som opäť vyzerala ako ráno. Celá biela, puchnuté oči, s triškou od zimy z nevyspatia. Čo ma ale dokázalo aj v takomto stave prekvapiť bola dražba počas večera, kde sa za 150 evri predal futbalový dres s podpismi hráčov, ktorí pôjdu do Afriky na tú celosvetovú maškarádu. Jedno popísané tričko...

Teraz ležím, píšem a spomínam si, ako som ráno v autobuse zacítila plastelínovu vôňu, ktorá mi pripomenula škôlku. Vtedy mi bolo všetko jedno. Tento postoj mi od plastelinového závanu vydržal až do večera, kým si sa mi, aj napriek mojej snahe, usadil v hlave a nebolo mi teda vonkoncom jedno, ako sa asi teraz máš a ako si prežil deň. Takže aký si mal deň?